Turkey 2008

Personal Report on Study visit
(group 462)
Vocationally-oriented language learning
Tokat – Resadiye, Turkey
13 – 17 October 2008

The study visit was organized by Resadiye Technical High School represented by headmaster Mr. Ismail Sezer and English teacher of the school Ms. Nilgun Kilic.

Six group members of our study visit came from five different European countries: Slovakia, France, Lithuania, Reunion Island and Poland.

During the visit we were shown various kinds of Turkish schools – from kindergartens to universities.
We visited offices (governors in Resadiye and Tokat), institutions (National Education Office and Office of Mayor in Resadiye and Tokat, Yesilirmak River basin Development Union Office in Amasya) as well as enterprises (textile factory in Resadiye) where we could speak with their representatives.
We travelled through the Black Sea Region and saw many places of interest and natural beauties: Lake Zinav, Ballica Cave, Borabay Lake, King Rock Tombs in Amasya, Mevlana Museum and Ataturk Museum in Tokat.
Visits to the families of the students were unique and for me unforgettable.

In some schools we had an opportunity to observe English lessons, but I would have appreciated more possibilities to do it.

Common morning sessions with European and Turkish colleagues were great. It was the time when we presented our education systems, methods and ways of teaching English – especially vocational English, problems connected with motivation, teaching materials, etc. We shared experience and discussed similarities and differences.

I personally was impressed by several findings observed in Turkish schools:

1. teaching staff consists of men in at least 50% proportion! In some schools there are even more men than women. I find it very positive and healthy in comparison with the situation in Slovak schools which are over-feminized.
2. behaviour of students – very polite to teachers, respectful to classmates, noisy but disciplined.
3. Very close relation between teachers and students – friendly and informal on one side but respectful on the other.
4. wearing uniforms – unifies the status of all the students, no matter what background they come from.

Low level of fluency in English is probably caused by emphasising grammar and writing in teaching and learning. There is also a problem of small number of English lessons per week in most schools.
The only exeption was Erbaa Anatolian Technical High School where the students of computer science have 10 lessons of English in 1st grade.

As we were told, according to the statistics 40% of Turkish population is under 30 years old. It is a huge potential for the developement of working force for which the good language education is and will be of great importance. It will make young people well-qualified, prepared and competitive on the labour market.
Therefore it is very important to improve the teaching methods by means of using communicative approach, project methods, using ITC, implementing more lessons of vocational English, etc.
My impressions of the country, its culture and traditions were great. I faced entirely new experience as it was my first visit to Turkey and in fact I had very little knowledge of the real life of the country.
I was strongly impressed by hospitality and tolerance of Turkish people, their effort to do their best to make you feel at home.
Completely surprising fact for a person from Europe is that it is an absolutely non-drinking society (due to their religion). Their traditional drink is tea and they drink much of a very good water packed in bottles or special boxes. This practise is worth transforming to European countries!
They tried to show us as much as possible from their everyday life, their long and rich history, traditions, religion.
We could feel their deep and real interest to become the members of European Union, they are working hard to persuade Europe that they belong to it.
They are successful in implementing European dimension in teaching languages as well as other subjects.
At the same time they support the students´feelings of patriotism and pride of their home country.

The stay was properly prepared, programme was really rich and organizers did maximum to meet all our demands and expectations.

I believe I will be able to use all the obtained knowledge, experience, ideas and motivation in my future work.

Mária Široká
Study visit participant
Slovakia

Rozhovor pre školský časopis

  • Pri akej príležitosti ste sa dostali do Turecka?

Cesta do Turecka bol už môj tretí krátkodobý študijný pobyt v zahraničí. Prvýkrát som bola na študijnej návšteve v holandskom Haagu, pred dvoma rokmi v britskom Nottinghame a teraz v tureckom mestečku Resadiye v okrese Tokat, ktoré leží v Čiernomorskom regióne Turecka, asi 500 km východne od hlavného mesta Ankary.

Dve cesty sa uskutočnili v rámci európskeho Programu celoživotného vzdelávania - LLP prierezový program - mobility odborníkov na vzdelávanie. Pobyt v Británii, ktorý bol zameraný na využívanie informačných a komunikačných technológií vo vzdelávaní, zorganizovala Britská rada v rámci programu Pestalozzi.

Všetky tieto aktivity sú organizované s cieľom poznávania vzdelávacích systémov európskych krajín a výmeny skúseností medzi účastníkmi z rôznych častí nášho kontinentu.

Každý pobyt obsahuje samozrejme špecifické ciele, v tomto prípade to bola výmena skúseností v oblasti vyučovania odbornej angličtiny, motivácia žiakov, metódy a formy práce, učebné zdroje – materiály, využívanie projektov na posilnenie záujmu o jazyk, zavádzanie európskej dimenzie do vyučovania a mnohé, mnohé ďalšie.

  • Čo predchádzalo tejto ceste?

Dôsledná príprava, do ktorej som sa pustila na konci júna – prakticky hneď, ako som sa dozvedela o tom, že som dostala grant.

Príprava mala dve časti – odbornú a praktickú. V rámci odbornej prípravy som si musela podrobne preštudovať turecký vzdelávací systém, zamerať sa na rozdiely so slovenským, pretože to bolo predmetom diskusií.

Ďalej som si musela pripraviť prezentáciu, s ktorou som vystúpila pred mojimi európskymi a tureckými kolegami. Týkala sa informácií o Slovensku, o našom školskom systéme a hlavne o našej škole, ktorú som podrobne predstavila a porozprávala o skúsenostiach a problémoch pri vyučovaní cudzích jazykov.

Praktická príprava bola nesmierne zaujímavá, lebo som sa dozvedela mnoho nových vecí, o ktorých som dovtedy ani netušila. Prečítala som knihy o Turecku a vyhľadala obrovské množstvo informácií z Internetu. O Turecku som nevedela prakticky nič, ale postupne som zisťovala, že je to krajina s veľmi bohatou históriou, zaujímavou prírodou a ľuďmi. Už vtedy ma pochytila cestovná horúčka, lebo som to všetko chcela čo najskôr uvidieť na vlastné oči. Zrazu som bola strašne zvedavá, aké to tam je.

Kúpila som si aj konverzačnú príručku turečtiny a poctivo som nacvičovala výslovnosť základných slov J

K praktickej príprave patrilo aj zabezpečenie cestovných lístkov a letenky, dokonca som si musela vybaviť aj cestovný pas, pretože do Turecka vás nepustia na občiansky preukaz a potrebujete aj víza. Našťastie, víza dostanete bez akýchkoľvek formalít na letisku hneď po prílete výmenou za 10 eur.

* Určite ste v Turecko zažili veľa zaujímavého. Keby ste mali

vybrať tri najzaujímavejšie zážitky, ktoré sa Vám vryli do

pamäte, čo by to bolo?

Všetko, čo som v Turecku zažila bolo zaujímavé, lebo to bolo pre mňa nové a nezvyčajné. Turecko je moslimská krajina, kultúrne dosť odlišná od nášho Slovenska, aj keď treba zároveň povedať, že je to moderný štát, usilujúci sa stať členom EÚ, nesmierne ambiciózny a tvrdo pracujúci na svojom rozvoji.

Teda tie zážitky: Prvé, čo ma v Turecku napadlo hneď po pristátí na ankarskom letisku Esenboga bolo, že je to krajina mužov. Muži a všade len muži. Úradník pri okienku v banke, predavač v bufete, informátor v letiskovej hale, a všade na uliciach absolútna prevaha mužov.

To je pre našinca dosť nezvyklé. A zážitkom je to, že vôbec neboli dotieraví, ako mi to hovorilo pár ľudí pred cestou, naopak, sú veľmi ochotní, kultivovaní a zdvorilí. Z tohto pohľadu vraj Turecko patrí k najbezpečnejším krajinám.

Zaujímavý bol zážitok v autobuse, keď som cestovala z Ankary do Resadiye. Autobusy v Turecku sú skutočne luxusné, nikdy necestuje viac pasažierov než je miest a počas cesty dostávate malé občerstvenie podobne ako v lietadle. Tak tomu bolo aj v mojom „voze“, asi po hodinke cesty sa zjavil steward (jeden z vodičov) s vozíkom a rozdával malé keksy, čaj a vodu. Ešte predtým, ako každému podal tieto veci, nalial z neveľkej fľaše na nastrčené ruky cestujúcich zvláštnu silne rozvoniavajúcu tekutinu a títo si ju poroztierali po rukách, niektorí si ňou potreli aj čelo, alebo časť tváre. Pozorovala som ich počínanie a keď sa priblížil ku mne, urobila som to isté, presne tak, ako som to videla u ostatných. (When in Rome, do as the Romans do.) Hneď po tejto procedúre sa všetci pustili do jedenia a po chvíli bolo po keksoch a čaji. Vtedy som si myslela, že to lievanie vody na ruky má nejaký náboženský význam, ale po pár dňoch som zistila, že význam toho je čisto hygienický. Stretávali sme sa s tým úplne všade (v školách, úradoch, domácnostiach), kde nás niečím ponúkli.

* Čo by ste chceli doniesť z Turecka na Slovensko? Existuje niečo

také? Nie striktne v školstve.

Áno, jedna veľmi dôležitá vec: Turecko je krajina, kde nepijú alkohol. Zakazuje im to ich náboženstvo, pijú naozaj výnimočne a symbolicky. Našinec, zvyknutý na preplnené krčmy a bežne podnapitých ľudí, je prekvapený keď zistí, že v Turecku sa najčastejšie diskutuje pri poháriku čaju alebo vody. Tento zvyk by si zaslúžil, aby ho európske krajiny od Turkov prevzali.

  • Aké je Turecko z pohľadu ľudí, jedla a kultúry?

Už som spomenula, akí sú muži a že sú všade, no v mestách sa stále viac a viac presadzujú ženy tým, že začínajú pracovať a nesedia len doma pri deťoch, ako to bolo v minulosti. Mnohé sú vzdelané a pracujú v školách, obchodoch, postupne sa mení ich pozícia v spoločnosti.

Ľudia, s ktorými som mala príležitosť sa stretnúť a hovoriť alebo byť ich hosťom, boli veľmi pohostinní, otvorení. Už len fakt, že turecká kolegyňa musela robiť výber rodín študentov, kam sme išli na návštevu, hovorí za všetko. Bol veľký záujem o to, aby nás mohli pozvať a privítať vo svojich príbytkoch.

Čo sa týka jedla, Turci nejedia bravčové mäso, je to podobné ako s alkoholom – nedovoľuje im to ich náboženstvo. Avšak ich kuchyňa tým evidentne neutrpela – robia skvelé pokrmy z jahňaciny, baraniny, hydiny či cesta, jedia veľa zeleniny a ovocia a pripravujú rôzne sladké delikatesy. K tomu pijú strašne veľa chutného čierneho čaju, oveľa menej kávy, hoci ja som si myslela opak.

No a kultúra? Myslím, že je veľmi odlišná. Zaujímavé je, že v krajine, kde funguje odluka cirkvi od štátu, plní náboženstvo takú významnú úlohu a je absolútnou súčasťou každodenného života tureckej spoločnosti. Aby to však cudzinec dostatočne pochopil, musel by tam stráviť podstatne dlhší čas, ako sa to podarilo mne. O tom teda až nabudúce J

  • Aké je školstvo v Turecku?

Turci prijali modernú reformu školstva, ktorá ho približuje európskym systémom, v princípe majú všetky stupne vzdelávania rovnaké ako u nás – od materskej školy až po univerzitu. Rozdiel je v dĺžke povinnej školskej dochádzky – v Turecku trvá 8 rokov. Štát veľmi podporuje vzdelanie, majú prepracovaný systém podpory študentov zo sociálne slabšieho prostredia (štipendiá, príspevky na stravu), existujú mnohé internátne školy (aj základné), aby deti z odľahlých dedín a končín mohli získať vzdelanie.

V školstve pracuje veľa mužov, čo považujem za výrazné pozitívum oproti školstvu na Slovensku. Už na pohľad to vyzerá lepšie, než naše prefeminizované zborovne L

Nemajú problém s mladými učiteľmi, lebo po skončení fakulty musí každý absolvent nastúpiť do školy a odučiť najmenej dva roky na mieste, kam ho určia (resp. kde je potrebný). No myslím, že s tým nie je taký problém ako u nás, lebo postavenie učiteľov v Turecku (sociálne aj spoločenské) je lepšie než na Slovensku.

Boli sme na škole typu nášho gymnázia, kde boli učitelia prijímaní konkurzom, škola si mohla vyberať z viacerých uchádzačov.

Základný úväzok tureckého učiteľa je 15 hodín týždenne, čo sú len dve tretiny povinného úväzku učiteľa na Slovensku.

  • A čo študenti?

Nosia uniformy, sú zvedaví, disciplinovaní a hluční. K učiteľom sa správajú zdvorilo, nevidela som, že by sa bili, hašterili, možno len preto, že tam boli práve hostia z Európy? Nemajú sluchátka na ušiach, nevidela som, že by telefonovali počas hodiny. Keď riaditeľ kráčal po chodbe, ustupovali na strany, aby mohol voľne prejsť (celkom ako v našej škole).

* Viem, že z pohľadu pedagóga je to ťažko hodnotiť, ale študentov

to bude zaiste zaujímať: Akí sú učitelia?

Už som o nich čo-to povedala. Sú vzdelaní, v Turecku dokonca učiteľky v materskej škole musia mať vysokoškolské vzdelanie.

Ak som dobre pochopila, ich vzťah k žiakom je prísny, ale láskavý, kolegyňa, ktorá nás celý týždeň sprevádzala, často vystískala a vyobjímala svojich študentov, keď jej urobili radosť.

A sú mladí. V tureckých školách je na prvý pohľad jasné, že učiteľské zbory sú mladšie než u nás.

* Angličtina v tureckých školách - čo by ste povedali k tejto

téme? Ako je to v porovnaní so Slovenskom? Alebo v praxi - s OA?

Tak toto je zaujímavé porovnanie a môžem s radosťou povedať, že vychádza v náš prospech.

Zdá sa, že tureckí študenti majú väčší problém dohovoriť sa v bežných situáciách po anglicky než naši, aj keď treba povedať, že toto konštatovanie by si vyžadovalo dôslednejší a dlhodobejší prieskum. Bolo by treba vidieť mojich vlastných študentov, ako reagujú v situácii, keď šiesti učitelia z rôznych krajín Európy vstúpia do triedy a začnú im klásť otázky… Možno by viacerí tiež stratili reč J

Na vysvetlenie je potrebné povedať, že angličtina v Turecku je pomerne nový fenomén, výučba tohto jazyka zaznamenáva boom hlavne v ostatných rokoch. V minulosti to bola hlavne nemčina, ktorá sa tu vyučovala ako cudzí jazyk. Je známe, že napríklad nové hlavné mesto – Ankaru – navrhli a vybudovali nemeckí architekti, železnice (väčšinou hrozne pomalé a mizerné) postavili nemeckí inžinieri, nesmierne množstvo Turkov sa vysťahovalo za prácou do Nemecka, takže kontakty s nemčinou boli v minulosti oveľa bohatšie. Zmena nastáva až teraz, keď sa aj tu – ako všade na svete – presadzuje najmä angličtina.

* Zaujalo Vás niečo v tureckom školstve natoľko, že by ste to

implementovali aj na Slovensku?

Určite 15-hodinový základný úväzok pre učiteľov J.

Voľný deň, keď učiteľ je síce v škole, ale nevyučuje – robí triednické práce, pracuje na projektoch, pripravuje a opravuje písomné práce, pripravuje si materiály, ďalej sa vzdeláva…

Viac pracovnej disciplíny.

Školské uniformy pre študentov.

Rozprával sa: Adam Valček

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.